Stav maďarského zdravotníctva nám niečo pripomína…
S Českým zdravotníctvom sa porovnávame radi a často. No o zdravotníctve južného suseda takmer nehovoríme. V lete vyšla na maďarskom portáli Direkt36 séria komentárov o situácii v maďarskom nemocničnom sektore. Situácia sa v mnohom podobá Slovensku, preto vám ho v skrátenej podobe prerozprávame, aj s niektorými doplnenými štatistickými údajmi.
Maďarsko prevádzkuje systém verejného zdravotného poistenia so štátnou poisťovňou NEAK, ktorá spravuje prakticky všetky finančné toky v sektore. Financovanie je kombináciou povinných odvodov (v spoločnom balíku so sociálnymi odvodmi je sadzba 31,5 %) a dotácií zo štátneho rozpočtu. Štát hradí poistné aj za dôchodcov, študentov a nezamestnaných. Zdravotníctvo nemá samostatné ministerstvo, ale spadá pod rezort vnútra.
Výdavky na zdravotníctvo predstavujú len 6–7 % HDP, čo je hlboko pod priemerom EÚ. Približne 73 % financovania pochádza z verejných zdrojov, zvyšok z vreciek pacientov. Väčšina nemocníc je vo vlastníctve štátu a trápia ich chronické dlhy – na konci roku 2024 dosiahli 104 miliárd HUF, teda približne 270 miliónov eur – na polovičnom Slovensku je to aktuálne cez 800 miliónov eur. Aj maďarský štát nemocnice periodicky oddlžuje alebo dotuje, no bez systémového riešenia.
Maďarské zdravotníctvo funguje v stave dlhotrvajúcej paralýzy, ktorú dnes priznávajú už aj samotné nemocnice. Počet oznámení o zatváraní oddelení, zverejňovaných na stránke Národného centra verejného zdravia a farmácie (NCPHP), rastie – nemocnice otvorene oznamujú, že nedokážu zabezpečiť prevádzku a žiadajú, aby ich nahradili iné zariadenia. Jedná sa pritom o kritické oddelenia – úplne najčastejšie boli zatvárané centrá pre mozgové príhody (167 prerušení činnosti za 5 rokov), nasledované CT diagnostikou a oddeleniami neurochirurgie/neurológie. Ak štatistiku zúžime na oficiálne udanú príčinu prerušenia činnosti „nedostatok personálu“, najčastejšie sú zatvárané pediatrické oddelenia (50-krát), pôrodnice a opäť oddelenia neurochirurgie/neurológie. Podľa vyjadrení maďarských záchranárov je bežné, že sanitka vozí pacienta aj 4 hodiny, kým nájde nemocnicu ochotnú prevziať ho.
Kým pred pandémiou sa zmeny v poskytovaní starostlivosti riešili neformálne medzi jednotlivými nemocnicami, dnes zariadenia priznávajú svoju nefunkčnosť priamo úradu. Tento vývoj je výsledkom politickej stratégie vlády, ktorá sa už roky vyhýba akejkoľvek systémovej zmene. Podľa zdrojov z prostredia zdravotníctva sa na “najvyššej úrovni” presadzuje logika „nerobme nič, len nech sa nestane nič zlé“, čo sa odráža v dlhodobej neochote vlády prijať akúkoľvek reformu, ktorá by niesla politické riziko. Fidesz si desaťročia vystačil s jednoduchými sloganmi typu „zatváranie nemocníc je zlé“, čím sám seba zahnal do komunikačnej pasce, ktorá znemožňuje presadiť komplexné zmeny – aj napriek tomu, že systém objektívne smeruje ku kolapsu.
Historická skúsenosť ukazuje, že reforma je možná len so silným politickým krytím, no práve to dnes chýba. Posledným obdobím reálnych zmien v maďarskom zdravotníctve bola éra štátneho tajomníka Miklósa Szócska, ktorý medzi rokmi 2010 a 2014 presadil zníženie počtu nemocníc, zlučovanie zariadení a presun komplexnej starostlivosti do väčších centier – kroky, ktoré v tom čase podporoval aj premiér. Pre pripomenutie, voľby v roku 2010 orbánov Fidesz vyhral aj vďaka úspešnému referendu z roku 2008, v ktorom napadli zavedenie poplatkov v zdravotníctve za vlády Ferenca Gyurcsánya. Po ujatí moci bolo hlavnou zdravotnou politikou zvyšovanie miezd zdravotníkov a spomínané „nevŕtanie do problémov“.
Po Szócskovom odchode sa však dynamika reformy vytratila. Neskorší štátni tajomníci sa sústredili najmä na administratívne úpravy, oddlžovanie a čiastkové zmeny, zatiaľ čo politické vedenie odmietalo akékoľvek zásahy do siete nemocníc. Viaceré reformné návrhy – napríklad racionalizácia kapacít, zlučovanie nemocníc či presun pôrodníc do väčších centier – narazili na odpor vládnych poslancov v regiónoch, kde by zmeny znamenali stratu pracovných miest a voličskej podpory. Výsledkom je situácia, v ktorej podľa expertov neexistuje verejná stratégia a riaditelia nemocníc ani primári netušia, akým smerom sa sektor uberá.
Po pätnástich rokoch sa tak zdravotníctvo stalo pre maďarskú vládu „vysávačom peňazí“, ktorý udržujú pri živote len ďalšími dotáciami bez dlhodobej vízie. Nemocnice sú zastarané, personál ubúda a investície chýbajú. Maďarsko patrí medzi štáty s najstaršou lekárskou populáciou v Európe – takmer pätina lekárov má viac ako 65 rokov, čo je druhý najvyšší priemerný vek v EÚ. Emigrácia mladých lekárov sa po pandémii Covid-19 ešte zrýchlila a potlačenie tradičných – ale nelegálnych – „ďakovných“ platieb od pacientov situáciu zhoršilo. Odborníci, napríklad z Maďarskej lekárskej komory, upozorňujú, že zatváranie oddelení a nemocníc prebieha reaktívne, podľa aktuálneho nedostatku zdrojov, nie na základe stratégie. Pacienti čelia neprehľadnej situácii a často netušia, kam majú ísť po pomoc.
Zdravotníctvo sa vďaka hromadiacim sa problémom stalo pre Orbána politicky toxickou témou. Vie, že skutočná reforma by znamenala zatváranie nemocníc a stratu hlasov. Keď v roku 2021 unikol vládny dokument počítajúci so zlučovaním oddelení a presunom pacientov do väčších centier, premiér Orbán ho odmietol so slovami: „Žiadne reformy, to je moje heslo. Nebude žiadna prestavba ani reforma zdravotníctva. Nie je dôvod na reštrukturalizáciu.“
Zmena sa odvtedy nekonala a prioritou zostalo len udržiavanie zdravotného systému pri živote. Maďarské zdravotníctvo tak stojí na hranici kolapsu. Pacienti prežívajú napriek systému, nie vďaka nemu, a opakované hádzanie viny smerom na Brusel problém neodstráni. Bez reálnej reštrukturalizácie, spolu so strategickým uzatvorením niektorých nemocníc, zostane zdravotníctvo len ďalšou z obstarožných súčiastok maďarského štátu – formálne funkčnou, prakticky v rozklade.
Na základe článkov z Direkt36.hu.
