Prečo sa opäť oddlžujú nemocnice

Pri príležitosti oddlžovania nemocníc nás redakcia Pravdy oslovila so žiadosťou o komentár. Tu ho uvádzame v plnom znení:

Problém neustálych finančných problémov slovenských nemocníc vo verejnom vlastníctve je  nesmrteľný. je to problém, ktorý je ťažké zhrnúť do niekoľkých riadkov, ale skúsim to. Stretajú sa tu 4 prepojené skupiny problémov:

1. Potreby ľudí sú nekonečné. V trhovom svete je táto nekonečnosť obmedzená našou kúpyschopnosťou. Svoj nákupný košík si vyskladáme podľa preferencií a príjmov. Aj v zdravotníctve sú potreby nekonečné – vždy môže byť krajšia izba, viac diagnóz, dodatoční sanitári, či novšie lieky. Strip však neurčujú pacienti (pretože nemajú rolu spotrebiteľa), ale nejaké administratívne obmedzenia – poznáme ich pod skratkou „nárok“. Určiť presný nárok je však náročné technicky, aj politicky. Preto celé finančné plánovanie sektoru funguje na princípe kopírovania historických dát. Vezmem minuloročný rozpočet a niečo ku nemu prihodím naviac. Realita si však žije vlastným životom a neustále vznikajú nezrovnalosti medzi nákladmi a príjmami. Prvé sú väčšinou na rane nemocnice, pretože sa im najťažšie kontroluje dopyt po službách. Nie sú k tomu ani motivované, pretože vedia, že so železnou pravidelnosťou príde oddlženie.

2. Financovanie je odtrhnuté od poistenca, je to skôr daň, ako poistenie. Pri štátnych poistencoch (ktorých je viac ako polovica) je situácia ešte horšia. Štát platí jednu sumu, ktorú si určuje každý rok podľa svojho rozpočtového rozhodnutia. Predstavte si, že by povinné zmluvné poistenie automobilov síce prevádzkovali poisťovne, ale poistné by určoval štát. Jeden rok by ste PZP za tú istú Octaviu zaplatili 50 eur, druhý rok 70 eur a tretí zase 30 eur, pričom by bolo úplne jedno, akí ste šofér a aké máte auto. V takomto systéme je dlhodobé plánovanie rizika a vytváranie rezerv takmer nemožné.

3. S výnimkou súkromných nemocníc, ostatné nemocnice prakticky nepracujú s kapitálom, jediné čo riadia, je prevádzka. Ja to nazývam, že sú ekonomicky nesvojprávne – akúkoľvek investíciu musí za nich spraviť štát. Dlhodobo finančne riadiť podnik bez schopnosti ovplyvňovať kapitálové toky je nemožné.

4. Neexistuje „odmena za výsledok“. V ideálnom systéme by poisťovne nakupovali služby pre poistencov tak, aby čo najlepšie naplnili ich potreby. Miesto toho je poistenec úplne mimo kola a poisťovne s nemocnicami riešia to, o koľko im zdražela elektrina, či stúpli mzdy. To je dané tým, že poisťovne sú povinné nie plniť zoznam potrieb, ale zoznam „budov“ (nemocníc).

Takže čo s tým? Z dlhodobého hľadiska prejsť na systém nominálneho poistného, zadefinovať nárok, upraviť definície minimálnych sietí, odštátniť nemocnice a poskytnúť im štartovací kapitál s následným zákazom oddlžovania. To si ale vyžaduje čas. Z krátkodobého hľadiska neostáva iné, len zvýšiť množstvo zdrojov v systéme cez zvýšenie platby za poistencov štátu, pretože v súčasnom nastavení je jasné, že dodatočné peniaze tam pre udržanie aspoň súčasnej úrovne starostlivosti nutné sú.

„Kolaps zdravotníctva“ je skôr rečnícky obrat. Zdravotníctvo sa nevyparí (zdravotníctvo „nejak“ funguje aj v obliehanom Mariupole), ale príde k poklesu úrovne a dostupnosti (napr. v podobe čakacích dôb). 

Pravda, 22.3.2022 (skrátené)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.