Zo stratifikácie racionalizácia
Nebyť pandémie, nemocničná sieť by spolu s liekovou politikou patrila ku dvom najvýznamnejším témam minulého aj tohto roka. Nemocnice sú fyzicky najviditeľnejšou časťou zdravotníctva a voliči stav zdravotníctva často posudzujú práve podľa nich. Najmä v štátnych nemocniciach sa generuje dlh kapitálový (odložené investície) aj finančný. Šesť kôl oddlžovania stálo za posledných 20 rokov cez tri miliardy eur. To je veľa aj v optike dnešnej doby, keď politici „miliardami zadarmo“ hádžu naľavo-napravo.
Počas minulej vlády vznikol plán s podivným názvom – stratifikácia nemocníc. Vo vláde, v ktorej dlhodobo absentovali akékoľvek reformy čohokoľvek, to bol tak trocha zjav. Reforma pripravená nie politrukmi kdesi v potemnenej vinárni, ale v spolupráci IZP, zahraničných konzultantov, široko diskutovaná a len s veľmi ľahkou kritikou zo strany opozície či tretieho sektora. Tak aj dopadla – zarezaná vlastnou stranou spolu s ministerkou.
Od demisie ministerky Kalavskej ubehlo 17 mesiacov a my tu máme odvtedy už tretieho ministra zdravotníctva. S novým voňavým plánom reformy nemocníc (nadstranícke adopcie nápadov v politike nikdy neleteli), ale v princípe takým istým. Minister vyzerá, že to myslí vážne a na vážnosti mu dodáva Plán obnovy. Nebude reforma, nebudú peniaze na míňanie. Takže rozkazy sú dané.
Dobré je, že minister reformu prezentuje ako súčasť budovania „nároku“. Teda časovej, priestorovej a obsahovej definície toho, čo si ako poistenec za svoje zdravotné odvody kupujem. Otvorene sa hovorí o redukcii akútnych lôžok. Tiež fajn – prerastená lôžková sieť je drahá, neefektívna finančne aj kvalitatívne. Kvantá lôžok sa neukázali byť zásadnou výhodou ani počas pandémie, nemocnice kolabovali pod nedostatkom personálu a biedneho nadregionálneho manažmentu toku pacientov, nie kvôli nedostatku miestností s posteľami.
Do tretice, dobré je, že sa ráta s výrazným posilnením dlhodobej starostlivosti. Problém dlhodobej starostlivosti je ako ľadovec v dráhe Titanicu – vidíme ho, ale ešte si plne neuvedomujeme, čo spôsobí, lebo hudba hrá. Toto sú ale známe fakty, opakované dookola aj počas diskusie o stratifikácii. A keďže politici vedia svoje nápady pochváliť aj sami, pozrime sa radšej na riziká reformy.
Prvé riziko pracovne nazvem „betónovanie“. Jednou z deforiem po roku 2006 bolo vytvorenie širokej minimálnej/pevnej/koncovej siete, ktorá výrazne obmedzila selektívny kontrakting poisťovní, kľúčový nástroj slovenského systému na dosahovanie efektívnosti. Pokiaľ Lengvarského racionalizácia zadefinuje sieť nie na úrovni potrieb (počet lôžok, oddelenia, služby) ale na úrovni inštitúcií (konkrétni poskytovatelia), zabetónuje tak poskytovateľov v systéme, garantuje lokálny monopol a odstráni akýkoľvek tlak na efektívnosť a kvalitu. Konkurencia musí fungovať ako medzi jednotlivými nemocnicami, tak aj medzi typmi riešení (čo je dnes typická lôžková služba, môže byť o päť rokov ambulantná). Chuť betónovať už ministerstvo ukázalo novým zákonom, ktorého cieľom je pomocou akejsi rozhodovacej komisie zabetónovať výdavky v jednotlivých sektoroch zdravotníctva.
Ďalšie riziko je politické. Nie je snáď tlačovky, na ktorej by predstavitelia ministerstva hlasno na všetky strany neupozorňovali, že reforma „neznamená zatváranie nemocníc!“. No nemocníc možno nie, ale oddelení áno. A to bude politicky bolieť. Aktuálne sme si mohli všimnúť veľký krik, ktorý vyvolalo rozhodnutie zavrieť pôrodnicu v Piešťanoch. Trvalo presne jeden deň. Peniaze z fondu obnovy sú samozrejme veľké lákadlo, ale neznamená to, že reforme sa v procese nedajú vytrhať všetky zuby.
Je tu aj viacero ďalších rizík. Napríklad že reforma odvedie pozornosť od iných dôležitých vecí. V dlhodobej starostlivosti je vytvorenie lôžkových zariadení ten najjednoduchší krok (opäť betónovanie), kľúčové ale bude vytvorenie komplexných zdravotno-sociálnych služieb a schopnosť získať dostatok personálu.
No moja hlavná výtka reforme je rovnaká ako pred dvoma rokmi pri stratifikácii. Nástroje na automatickú racionalizáciu systému boli vytvorené už pred 15 rokmi. S nimi nárok, selektívny kontrakting poisťovní a konkurencia poskytovateľov. Ak by neboli legislatívne zmrzačené, nemuseli by sme sa tu o žiadnej reforme baviť, „reforma“ by sa diala sama a priebežne. Podstatné je rozhýbať tieto nástroje. Snahy ministerstva o reformu sú chvályhodné, ale akýkoľvek systém postavený na excelovskej tabuľke ministerstva bude pri troche šťastia „racionálny“ nanajvýš pár rokov a následne sa opäť rozsype. Pretože svet sa mení, zdravotníctvo sa mení, pacienti sa menia. Pokiaľ si toto ministerstvo neuvedomí, dlhodobé zlepšenie v zdravotníctve očakávať nemožno.
