Vyjedený stôl
Dá sa zhodnotiť rok 2021 v zdravotníctve a vynechať z neho Covid? Dá sa vôbec oddeliť od roku 2020? Aktuálne sme podľa oficiálnych štatistík krajina s 12. najvyšším počtom úmrtí na milión obyvateľov na svete. Je teda jasné, že napriek dlho predlho zavretým školám, chaotickým lockdownom, slovutným komisiám, polmiliardovému masovému testovaniu, lotériám, príplatkom, schvaľovaniu aj odschvaľovaniu ivermektínu, to jednoducho po dvoch rokoch nedopadlo dobre.
No aj na negatívne čísla treba pozerať realistickými očami. Slovenským číslam sa podobajú štatistiky všetkých krajín východnej Európy. Dovolím si vysloviť tézu, že za to primárne nemôže nejaká špeciálna nátura východnej Európy, ale prosto fakt, že sme chudobnejší a so slabšou infraštruktúrou ako naši západní kolegovia a zároveň nás relatívne nechráni nízky priemerný vek obyvateľstva a príjemnejšie podnebie ako mnohé rozvojové krajiny. Vláde možno vyčítať chaos a prešľapy, od očkovania až po lotériu. Možno jej aj vyčítať to, s akou ľahkosťou akési komisie a ministri čohokoľvek rozhodujú o zásadných obmedzeniach práv ľudí, od vojensky uzavretých rómskych osád až po čerstvé nápady zakázať všetkým starším ľuďom pohyb vonku. Bez toho, aby sa čo i len raz obzreli ponad vlastné plece a zhodnotili, či to vlastne zafungovalo. No pripisovať vláde na krk tisíce mŕtvych je nezmysel, mŕtvi by boli rovnako aj za vlády Fica, Pellegriniho či Biháriovej.
Opatrenia boli signalizačné a signalizačné boli aj reakcie občanov na ne. Vláda a jej byrokracia sa tvárila, že akože rieši problém a my sme sa tvárili, že ju v tom akože poslúchame, ak sme sa chceli vyhnúť označeniu za dezolátov. Realita je však taká, že strach z covidu postupne začal upadať a ľudia sa vracajú do svojich bežných koľají. Tak ako sa naši predkovia zžili s tuberou, čiernym kašľom či týfusom, začali sme sa zžívať aj s covidom, najmä po príchode vakcíny.
Aktuálna vlna pandémie sa tak už menej točila okolo mŕtvych a viac okolo plných nemocníc. Čoraz viac ľudí sa nebálo covidu, ale toho, že sa nedostanú do nemocnice so slepákom alebo upchatou cievou v hlave.
Pandémia bola však len akýmsi prudkým (a snáď len dočasným) zrýchlením vývoja v zdravotníctve. Všetky socializované systémy zdravotníctva na svete (čo sú vo vyspelom svete úplne všetky, vrátane amerického Medicare) fungujú na princípe prestretého stola s jedlom. Z neho si môže brať každý, kto k nemu pristúpi.
Doteraz to ako tak fungovalo, aj keď na niektoré chody museli stáť hodovníci v rade. Pandémia nám poskytla náhľad na to, ako to vyzerá, keď je stôl zrazu vyjedený. Videli sme nielen prázdny stôl v podobe plnej kapacity intenzívnych lôžok, ale aj rýchle rozlievanie problémov do okolia – úpadok dostupnosti nesúvisiacich zdravotných služieb, zhoršenie pracovných podmienok zdravotníkov, stúpajúcu nervozitu pacientov a stovky miliónov eur hádzané na problém, ktoré zmiznú skôr, než ich niekto stačí zrátať.
Môže niečo také nastať aj bez pandémie infekčnej choroby? Áno, my tu už dávno máme viacnásobnú „pandémiu“ – starnutie a zároveň zvyšovanie nárokov. O starnutí západného sveta väčšina ľudí tuší, no mnohí netušia, aké obrovské rozmery táto zmena v nasledujúcich dekádach dosiahne. Dnes je na Slovensku zhruba 3 % obyvateľov vo veku nad 80 rokov. V roku 2070 to bude vyše 14 %! Pritom výskum ukazuje, že 80 % nákladov na zdravotnú starostlivosť nastáva v posledných dvoch rokoch života človeka. Umieranie je strašne nákladné a blíži sa doba, keď bude zomierať oveľa viac ľudí.
K tomu prebieha paralelne zvyšovanie nárokov vo forme vedeckého pokroku. Všetci chceme žiť kvalitný zdravý život čo najdlhšie a veda nám to aspoň teoreticky umožňuje. Napríklad posledné mesiace žiari nový liek Aduhelm, ktorý sľubuje najväčší pokrok v liečbe alzheimerovej choroby za posledných 18 rokov. Má však jeden háčik – stojí 50 000 dolárov na pacienta a rok. Len na Slovensku je pritom pacientov s alzheimerom desiatky tisíc a do roku 2040 má ich počet vystúpiť na 180 000.
Socializované zdravotníctvo vo svete sa postupne dostáva do slepej uličky. Pomer hodujúcich a kuchárov pri stole sa mení. Bez zmeny tohto trendu bude štátom garantované zdravotníctvo nezvratne upadať. Časť ľudí bude utekať do paralelného globálneho komerčného zdravotníctva, časť v ňom ostane uviaznutá.
Čo sa s tým dá robiť? Poskytovanie zdravotnej starostlivosti sa vo svojej procesnej podobe za posledných 70 rokov prakticky nezmenilo. Čakáreň, polstrované dvere, kartotéka, lístočky (dnes už pomaly ale isto elektronické, ale stále v princípe nemenné), pán alebo pani v bielom plášti, vyzváňajúci telefón, to všetko v otlčenej budove. Akoby tento svet obišla informatická revolúcia posledných 40 rokov. Lineárne zvyšovanie produktivity pridávaním dodatočných peňazí a dodatočných zdravotníkov nestačí. V zdravotníctve musí nastať exponenciálny rast produktivity. Na to je potrebný prílev kapitálu, know-how, motivácie, otvorenie sa svetu, experimentovanie a súťaž riešení.
Sme nazad pri Slovensku. Koho z vlády ste za posledný rok počuli zamýšľať sa o systémovom fungovaní zdravotníckeho sektora? Robí sa kvantum zákonov, otvára sa množstvo vecí, od stratifikácie nemocníc, cez lieky, mzdy, až po obmedzenie zisku poisťovní. Niektoré dobre, niektoré zle, niektoré nezmyselne. Všetky však vznikajú v zajatí myslenia starého sveta tabuliek, vyhlášok a usmernení, neustále sa meniacich ministrov či tajomníkov a poskytovateľov, štátnych aj súkromných, ktorí v prvom rade bojujú o pozornosť a priazeň politikov.
Jedna z prvých paradigiem, ktorá bude musieť začať praskať, je práve tá o prestretom stole s otvoreným prístupom. Pandémia pomohla otvoriť túto diskusiu. Mnoho voličov pochopilo, že zdroje sú obmedzené a že by snáď malo existovať niečo ako nárok, motivácia, spoluzodpovednosť. Uvidíme, akú reflexiu to vyvolá v politickom svete. Technokratov a byrokratov môžeme rozdávať, no aspoň jeden politický vizionár chýba.
