Rozpočet na zdravotníctvo v pasci hodnoty za peniaze
Rozpočet verejnej správy na rok 2021 veľký záujem verejnosti nevyvolal. O veľkom deficite sa vedelo popredu a ostatné detaily už boli zatienené správami o čoraz zaplnenejších nemocniciach a Justičnom paláci. Rozpočet je však základný pilier finančnej stránky fungovania štátu. Pozrime sa teda aspoň na jeho malý kúsok. Vlastne nie až tak malý – zdravotníctvo je s 5,7 miliardami druhou najväčšou rozpočtovou položkou.
Rýchly pohľad na čísla prezradí, že výdavky na zdravotníctvo z verejných zdrojov mierne porastú, konkrétne o nejakých 200 miliónov eur. Druhý pohľad hneď prezradí, že skoro všetko už tradične zhltne zvýšenie miezd (178 miliónov) a odhadovaný každoročný nárast chorobnosti kvôli starnutiu (35 miliónov).
Ďalších 107 miliónov si majú vyžiadať nové opatrenia, ako zvýšenie zdrojov pre všeobecných lekárov (25 miliónov), vyšší počet sestier (11 miliónov), či rušenie doplatkov za lieky pre vybrané skupiny (37 miliónov). Tieto nové výdavky majú byť vyvážené úsporami, takisto v hodnote 107 miliónov. Menovite napríklad menej peňazí na lieky na výnimky (-8 miliónov), lepšia revízna činnosť (-7 miliónov) alebo obmedzenie nadbytočných vyšetrení (-12 miliónov).
Na prvý pohľad to vyzerá celé idylicky. Kolónky s prioritami, priradené peniaze, všetko celé pekne vypočítané. V skutočnosti je to ale len analytické cvičenie, ktoré má minimálny dopad na reálny život v sektore. Slovenské zdravotníctvo nefunguje ako nejaká počítačová hra, kde zakliknem 11 miliónov a do nemocnice poslušne napochodujú nové sestry. V skutočnosti je väčšina týchto kolóniek len virtuálnych. To, či budú chcieť nemocnice najať nové sestry a či sa im to na dnešnom trhu vôbec podarí, závisí len od poskytovateľov, nie od toho, či je ku tomu v rozpočte nakreslená príslušná kolónka. Sestry sa platia z rozpočtu nemocnice, nie z verejného rozpočtu. Alebo v rozpočte môže byť napísané hrubým perom, že poisťovne majú na lieky na výnimky minúť o 8 miliónov menej, ale či sa tak stane, je zase plne v rukách poisťovní.
Áno, niektoré tieto rozpočtové kolónky fungujú ako argument pri vyjednávaní poisťovní s poskytovateľmi. Napríklad mzdy musia poskytovatelia zvyšovať podľa zákona a pokiaľ majú na to aj kolónku v rozpočte, poisťovne by len ťažko hľadali argumenty, prečo nemocniciam túto sumu nepridať.
Tento systém finančného akože riadenia rezortu je skôr symbolický a do istej miery aj bizarný. Prečo by mali ministerstvá zdravotníctva a financií riešiť na milión presne, koľko má ísť v sektore zdravotníctva na zdravotné sestry, koľko by mali byť výdavky na lieky na výnimky, aké je mzda toho-ktorého pracovníka? Takáto snaha o mikromanažment sektora sa musí skončiť neúspechom a aj samo snaženie vytvára v systéme poruchy. Predstavte si, že by vláda naplánovala automotive sektoru, koľko musí prijať karosárov, koľko investovať do automatických liniek a koľko motorov vyrobiť.
Odpoveď na otázku „čo s tým?“ nie je jednoduchá. Štát sa nachádza v akejsi pasci hodnoty za peniaze – v zdravotníctve sú formálne verejné zdroje, takže si ministerstvá kreslia virtuálne chlieviky a roztrieďujú peniaze podľa toho, ako dôležité im tieto chlieviky vídu z pohľadu hodnoty za peniaze. Nemôžu však reálne donútiť lekárov, nemocnice, poisťovne ani pacientov, aby sa správali podľa ich želania.
Namiesto mikromanažmentu by mal štát vykolíkovať ihrisko. Určiť základné pravidlá – napríklad na aký typ liekov má pacient automatický nárok, aký je personálny normatív, prípadne maximálnu čakaciu dobu na operáciu žlčníka, spolu s príslušnými penalizáciami a reálne nezávislým dohľadom. Tieto pravidlá by mali vychádzať z nejakých cieľov – zníženie takej úmrtnosti, zvýšenie doby prežívania s diagnózou onakou a podobne. Poskytovatelia a poisťovne nech si to následne doladia po svojom. To už aj tak robia, takto by pre to mali aspoň nejaký rámec.
Je to však krok, ktorý sa dlhodobo darí robiť len v obmedzenej miere a aj to nedokonale, keď samo ministerstvo porušuje svoje vlastné pravidlá (napríklad pri liekoch, ale o tom inokedy). Takéto stanovenie cieľov a pravidiel by v sektore vyvolalo zemetrasenie. Veľké sumy peňazí by mohli začať medzi poskytovateľmi prúdiť novými smermi a status quo, ktorý zaručuje isté pohodlie mnohým hráčom v sektore, by sa rozpadlo. Zároveň by si taký systém žiadal väčší politický odstup od sektora, bez možnosti politika nabehnúť pred kamery s čerstvo nakúpeným toaletným papierom pre nemocnice. A dosiahnuť toto bude ešte ťažšie…
