Keď nepríde kolaps
Nastavenie financovania verejného zdravotníctva je ťažký oriešok. Rozhodujúcim problémom je nastavenie rozmeru výdavkovej strany. Tým sa zdravotníctvo zásadne líši od dôchodkového systému. Tam tiež hovoríme o diere vo financovaní, no tá diera má na cent presný rozmer. Počet dôchodcov krát priemerný dôchodok mínus odvodové príjmy rovná sa diera. Akákoľvek zmena (13. dôchodok, rodičovský dôchodok, posunutie dôchodkového veku) má opäť vcelku dobre vyčísliteľný rozmer.
V zdravotníctve takúto možnosť nemáme. Nebojte sa, nejdem opäť písať o bájnom „nároku“. Som realista. Aj najprepracovanejší a dôsledné dodržiavaný nárok by znamenal len zníženie finančnej neistoty, nie jej elimináciu. Dopyt po zdravotných službách na rozdiel od dôchodkov ovplyvňuje príliš veľké množstvo známych aj neznámych premenných.
Sú možné zmeny. Okrem samotného nároku by neistotu znížilo aj budovanie rezerv na úrovni poisťovní, či rozpočtovanie kapitálových nákladov. Obe zmeny sú však len vyhladením verejných výdavkov v čase.
Samostatnú možnosť predstavujú súkromné výdavky na zdravotníctvo. Tie majú vysokú flexibilitu, znamenajú okamžité otvorenie peňazovodu v prípade potreby v sektore. No aj to má svoje úskalia. Príklad, ako to robiť, sme predstavili v nedávnej sérii o Singapure. Príklad, ako to nerobiť, je v USA, kde regulácie za polstoročie otvorili dvere bláznivej cenovej špirále.
Na Slovensku sme nateraz odsúdení spoliehať sa na ad hoc dofinancovania z verejných zdrojov. Jedno je aktuálne na stole. Čo sa stane, ak by neprebehlo?
Často počujeme spojenie „kolaps“ zdravotníctva. Opakovane tvrdím, že nie je správne. Nemocnice sa neprepadnú pod zem, ani tí zdravotníci sa všetci nezoberú a neodídu do zahraničia. Sanitky chodili aj v obliehanom Mariupole a od toho má slovenské zdravotníctvo predsa len ďaleko.
Bude to „len“ znamenať zrýchlené zníženie časovej, geografickej a kvalitatívnej dostupnosti veľkej časti zdravotníctva, najmä v ambulantnej sfére. Posilní sa motivácia lekárov presúvať ordinácie mimo verejnú sieť a mimo oblastí s nízkou kúpyschopnosťou. Plne komerční oftalmológovia, ortopédi, či kožní lekári sú už dnes hojných druhom. Stavil by som svoje tri eurá, že by sa k nim pokojne vedeli pridať aj neurológovia, či alergiológovia. Prelomovým momentom bude, keď uvidíme prvých praktických lekárov, alebo pediatrov s mesačným paušálom.
V liekovej politike to bude ešte zaujímavejšie. Aj na aktuálnej vlne výpadkov liekov vidíme, že model regulačného ukotvenia cien liekov k referenčným cenám môže byť do budúcna neudržateľný, obzvlášť pre malé trhy. Aj samoplatca s pripravenou peňaženkou bude možno musieť čoraz častejšie vycestovať na nákupy za hranice.
No najakútnejšia bude finančná situácia pre poisťovne. Pre komerčné subjekty nebude mať zmysel fungovať v prostredí, v ktorom akcionári musia dotovať straty bez nádeje na zvrat. V takom prípade by skôr či neskôr prišlo k odchodu z trhu a vytvorenia unitáru, o ktorom snívajú generácie politikov.
Horšie ako kolaps?
Som zástanca tvrdenia, že kríza plodí reformy. Slovenské reformy z prelomu tisícročí nevyrástli na spoločenskom konsenze, ale ako politická reakcia na hroziacu sériu bankrotov v bankovníctve, energetike a zdravotníctve. Pomalé každoročné „prikrmovanie“ zdravotníctva ho udržuje v zombie stave. Kolaps neprichádza, no pomalá erózia dostupnosti verejných služieb áno. Politická nádej na razantnú zmenu je v najbližších rokoch limitne nulová.
No kríza nie je zárukou reforiem. V závislosti od konštelácie (politických) hviezd by mohla viesť ku sérii katastrof. Našťastie to nezávisí od analytikov, takže v tomto procese môžem len pozorovať. V oboch scenároch kolapsu aj zahnívania však predpokladám postupný výrazný nárast komerčných služieb. Môžeme to pozorovať napríklad v Poľsku. Tam vyrastá celý komplex súkromných poskytovateľov, dokonca spriahnutých s vlastným poistením ako je LUX MED a Medicover. Otázkou bude, či sa tieto dve koľaje súkromného a verejného zdravotníctva podarí udržať tak, aby po nich išiel jeden vlak pre všetkých občanov.