Moja profesia môj hrad
Popri pandemickom hurhaji zanikajú skoro všetky ďalšie správy zo zdravotníckej politiky. Napríklad vedeli ste, že od začiatku tohto roka zanikla „praktická sestra“ a opäť tu máme „zdravotníckych asistentov“?
Vraví sa, ako prišiel, tak odišiel. Pojem praktická sestra vymyslel minulý kabinet, teda vlastne ani nie kabinet, ale predseda zdravotníckeho výboru Štefan Zelník. V podstate sa jednalo len o zmenu pomenovania absolventa/ky strednej zdravotnej školy. To však vyvolalo veľký odpor „skutočných“ zdravotných sestier, teda tých s vysokou školou (alebo so strednou, ak to stihli ešte v starých časoch).
Nebudem trápiť čitateľa ďalším pojednaním o tom, koľko má kto odštudovaných a odpraxovaných hodín, ani aké sú nariadenia EÚ a kto čo porušuje a neporušuje. Hádok o tom bolo dosť a minimálne pre túto vládu sa zmenou zákona uzavreli. Je však zaujímavé sa k tomuto konfliktu vrátiť s istým nadhľadom.
Existuje mnoho povolaní so štátom regulovaným vstupom. Len remeselných a viazaných živností je 128 a k tomu máme „veľké“ kontrolované povolania od notárov, cez architektov až po spomínané zdravotné sestry a lekárov.
Dôvodom je štátom regulovaná formálna kontrola kvality vstupných (a niekedy aj priebežných) vedomostí a zručností týchto povolaní. Tá má zaručiť, že nie je podliezaná úroveň kvality, ktorú si štát určil ako minimálnu. No takáto regulácia nesie aj nemalé náklady. Tým nákladom je zníženie dostupnosti služieb.
Pandémia nám dala mnoho príkladov. Je problém s trasovaním, lebo trasovať môže len študovaný hygienik. Robiť testy môže len človek s medicínskym pozadím. Nehovoriac o službách v nemocniciach, kde je nedostatok lekárov a sestier už štandardom.
Čo s tým? Spraviť z anestéziológov voľnú živnosť? Rekvalifikovať čašníkov? Samozrejme, že nie. Ale je to vhodný moment zastaviť sa a zamyslieť, nakoľko dnešný regulačný rámec povolaní reálne slúži na zachovávanie kvality, alebo je viac v zajatí konkrétnych profesných záujmov.
Niektoré príklady sú až príliš okaté. Už roky sa verejne hovorí o kvalifikovaných lekároch a sestrách z Ukrajiny, ktorí na Slovensku pracujú ako upratovačky a skladníci, pretože sa nevedia dostať cez byrokratickú bariéru uznania ich kvalifikácie. Počas pandémie by sa boli zišli ako soľ, no vláda si ich všimla až teraz a hneď narazila na už tradičnú kritiku lekárskych odborov.
Iné príklady si vyžadujú skôr flexibilitu na strane (väčšinou štátnych) inštitúcii. Naozaj je v núdzovom stave nutné používať na trasovanie vyštudovaných epidemiológov (a následne nestíhať), keď už mesiace existujú certifikované online kurzy trasovania od špičkových svetových univerzít?
Nie je to však celé len o pandémii. Dopyt po službách spojených s manažmentom zdravia jednotlivca rastie a bude rásť. Nielen preto, že v priemere starneme a všetko nás bolí trocha viac, ako pred 10 rokmi. Ale aj preto, že samotný svet týchto služieb rastie do šírky. Už to nie je len skalpel, injekcia a tabletka. Už sú to aj wearables, aplikácie, dátová analýza, cvičebné systémy, stravovacie schémy, finančné plánovanie… Bude rásť retailové zdravotníctvo (Walmart, CVS a Walgreens sú všetci veľkými investormi) s ponukou mnohých mid-level služieb. Bude pribúdať profesií spojených s manažmentom zdravia, ktoré nebudú spadať do preddefinovaných kolóniek „lekár“, „zdravotná sestra“, „sanitár“. Bude Slovensko súčasťou tohto trendu?
Kritik začne kričať: „Vy tu chcete anarchiu! Hocikto bude fušovať do hocičoho! Kde je kvalita? Kde sú pravidlá?“ Ale to je nezmysel. Spotrebiteľ sleduje kvalitu a žiada ju. Potrebný je však posun od cieľovania (ne)splnenia formálnych kritérií k cieľovaniu výsledkov, k jasnému zadefinovaniu zodpovednosti a k väčšej slobode pacienta-spotrebiteľa vo výbere kvalitatívnych regulácii. Ak raz skončím v domove pre seniorov, bude ma zaujímať skôr to, či mám bolesti, depresiu, alebo preležaniny. Nie to, aké sú tabuľkové stavy personálu a či filipínska sanitárka má tie správne papiere.
