Keď chýbajú ceny
Aby sa na náš stôl dostal chlieb, tričko, alebo napríklad najnovší mobilný telefón, musia sa skoordinovať tisíce, niekedy až milióny ľudí. Výrobcovia banských vozíkov, ťažiari medi, šoféri kamiónov, dizajnéri elektronických obvodov, programátori eshopov, pumpári predávajúci benzín kuriérom vezúcim náš tovar.
V plánovanej ekonomike sa o koordináciu tejto pavučiny vzťahov snaží plánovač. Funguje to – ale len do istých rozmerov – napríklad v rámci fabriky. Pokusy o plánované riadenie celej ekonomiky spektakulárne zlyhali. Mnohí si to ešte živo pamätajú, mladším to ukazujú tragikomické filmy.
V trhovej ekonomike existuje miesto plánovačov systém semaforov a svetelných šípok. Tými sú trhové ceny. Každý podnikateľ a každý spotrebiteľ neustále kalkulujú výhodnosť svojho konania. Kúpiť? Predať? Investovať? Keď cena stúpa, láka dodatočné kapitálové zdroje ako psa klobása. Keď cena klesá, kapitál uteká ako deti zo školy. Nie každá individuálna kalkulácia vedie k želanému výsledku, ale keďže sme ľudia a nie opice, suma všetkých kalkulácií je kladná a mení sa na hospodársky rast.
Rastúce ceny nevyvolávajú len racionálnu odozvu (lákanie nového kapitálu, motivácia spotrebiteľov hľadať alternatívy), ale aj emócie. Obzvlášť ak sa jedná o „citlivý“ tovar ako sú potraviny, zdravotná starostlivosť či bývanie. Nanešťastie, politici radi na tieto emócie odpovedajú priamočiarymi opatreniami – reguláciou cien.
Stanovovanie maximálnych (alebo minimálnych, ako v prípade minimálnej mzdy) cien vo voličoch vyvoláva dojem, že politik situáciu nejako „rieši“. Opak je ale pravdou. Regulácia cien nezvýši fyzickú dostupnosť statku, tú zvýši len jeho intenzívnejšia výroba či odklon časti spotrebiteľov. Naopak, regulácia cien vyvolá v pavučine ekonomických vzťahov sériu porúch. Napríklad môže spôsobiť to, že dopyt po drahom tovare stúpne a jeho ponuka klesne, miesto opaku.
Bohužiaľ, cenové regulácie sa prejavujú najviac vtedy, keď by ceny mali najviac pomáhať smerovať vzácne zdroje. Pandémia Covid-19 je plná príkladov. Uplynul už rok od jej vypuknutia, ale problémové oblasti (úzke hrdlá) ostali od marca 2020 prakticky nezmenené. Zdravotné sestry musia naháňať policajti s „povolávacími rozkazmi“, miesto toho, aby ich „naháňali“ mzdy zodpovedajúce spoločenskému dopytu. Podobne tak trasovacie kapacity. Testovacie miesta sú preplnené, pretože pri drvivej väčšine z nich nefungujú ceny. Nefungujú ani motivácie spotrebiteľov. Z terénu prichádzajú napríklad správy o využívaní sanitiek ako taxíkov. Sú zadarmo. Ceny mohli zohrať významnejšiu úlohu aj pri ovplyvňovaní správania obyvateľov. Už aj malá spoluúčasť pacienta na liečbe Covidu by mohla zásadne ovplyvniť našu ochotu vystavovať sa riziku nakazenia. Samostatnou kapitolou je vývoj, výroba a distribúcia regulovaných vakcín a liečiv, kde konečný spotrebiteľ (občan) vôbec nefiguruje ako zákazník.
Spomínate si na ceny respirátorov a iných ochranných pomôcok na jar 2020? Vystrelili vtedy do nebies. Viaceré vlády vtedy začali riešiť reguláciu ich cien a tokov naprieč hranicami. Našťastie, kým to stihli celé úplne pokaziť, trh na rast cien zareagoval a behom nasledujúcich pár mesiacov sa len v Číne zaregistrovalo niekoľko desiatok tisíc nových výrobcov ochranných pomôcok. Za tri mesiace ich dokázali vyrobiť toľko, koľko za celý predošlý rok.
Zázraky sa nedejú ani v ekonomike, no ceny sú príliš dobrý nástroj, aby sme ich v kritických situáciách pokazili.