Debata o chudnutí je aj stretom ideológií
Dorazila k nám debata, ktorá na západe prebieha už nejaký čas. Týka sa moderných „liekov na chudnutie“, ako sa laicky často označujú. Teda liekov s látkami viažucimi sa na GLP-1 receptory, napríklad s obsahom semaglutidu, liraglutidu, či tirzepatidu, známe pod komerčnými názvami Ozempic, Wegovy, Rybelsus, Saxenda, či Mounjaro. A aby sme si to ujasnili hneď na začiatku – tieto lieky dnes vyrábajú štyria rôzni originálni výrobcovia a prvé z nich sa dostali už aj do generickej výroby. Toto nie je kôň jednej firmy, je to rodina liekov naprieč sektorom.
Debatná téza znie nejak takto: chudnúť sa dá zmenou životosprávy. Prečo teda brať lieky, ktoré stoja peniaze a môžu mať vedľajšie účinky? Tí s vyhranenejšou predstavou o svete ešte potom (ne)nápadne naznačia, že je to v prvom rade záujem ziskuchtivých farmafiriem, ktoré chcú obéznych ľudí natlačiť na „ľahšiu“ cestu.
Táto skupina liekov (samozrejme nie všetky a nie pri všetkom) má dokázané benefity pri diabete, respektíve pri jeho srdcových a obličkových komplikáciách, používajú sa pri liečbe nealkoholického stukovatenia pečene, a znižujú celkovú mortalitu obéznych pacientov. Okrem toho je možné, že znižujú riziko mozgovej porážky, skúma sa ich efekt na rakovinu prsníka, liečbu závislostí, demencie a Parkinsonovej choroby a viacerých rakovín. Český diabetológ Martin Haluzík ich nazval “univerzálnym liekom”.
V neposlednom rade pomáhajú znižovať telesnú hmotnosť. Slovenský „Štandardný diagnostický a terapeutický postup na komplexný manažment nadhmotnosti/obezity v dospelom veku” uvádza GLP-1 agonisty medzi „antiobezitiká schválené na dlhodobý manažment obezity“. Explicitne to uvádzam, pretože ma prekvapilo, koľko inak dobre informovaných ľudí sa so mnou stihlo hádať, že tieto lieky nie sú určené na obezitu a len sa na tento účel „zneužívajú“.
Zdravá skepsa verzus stret svetov
Paradoxne, médiá sú plné správ o „zázračných liekoch“ na zriedkavé diagnózy, ktoré v realite pacientom neraz pridávajú len pár mesiacov života. Keď sa zjavia lieky, ktoré predstavujú obrovský vedecký (časopis Science ich označil za vedecký prielom roka 2023) aj ekonomický prielom (obezita a diabetes majú obrovské ekonomické náklady), časť spoločnosti sa voči nim stavia s obrovskou skepsou ešte aj vtedy keď si ich pacient hradí z vlastného vrecka. A zďaleka to nie sú len tí, čo sa boja kukuričného DNA a octujú oblohu.
Obavy o vedľajšie účinky sú samozrejme opodstatnené, ako pri každom lieku. Vezmime si veľmi vzdialeného príbuzného – hormonálnu antikoncepciu (obe skupiny liekov dosahujú svoj cieľ napodobňovaním prirodzenej hormonálnej reakcie tela). Aj tá kedysi zažila masový rozbeh ako nový liek s limitovaným poznaním. Dokonca ani nebola primárne určená na liečbu chorôb, ale bola „len“ súčasťou životného štýlu. Čas ukázal, že nie je bez rizika vedľajších účinkov, tie sú ale považované za akceptovateľné.
Ale ako ekonóma ma v diskusii zaujalo niečo iné. Dajme bokom moje nadšenie z pokroku a podnikateľských inovácií, ktoré spotrebiteľom zlacňujú a zdostupňujú liečbu ochorení a zlepšujú ich kvalitu života. V debate som totiž kdesi vzadu z časti publika zaňuchal známu vôňu, alebo skôr zápach – odpor ku korporáciám, biznisu a ku slobodnej voľbe.
Ono je to samé „obezita je choroba“. Ale keď konečne na túto chorobu príde liek (ktorý problém síce nevyrieši, ale zlepší) vyprodukovaný „farmabiznisom“, je to pre mnohých problém. Zrazu by obézni nemali podvádzať nejakými liekmi, zbytočne míňať peniaze (pri obezite si liečbu týmito liekmi hradí pacient), mali by zmeniť životosprávu a „pohnúť kostrou“. Škoda, že ich to doteraz nenapadlo!
Problém sa maskuje ako medicínsky, ale v skutočnosti je skôr ideologický. S ústupom infekčných a nástupom civilizačných chorôb sa v odbornej debate o verejnom zdraví začali hlasnejšie presadzovať skupiny aktivistov a akademikov, ktorí chcú „liečiť“ národy skôr paternalizmom a prebudovaním spoločnosti podľa svojho gusta a nie medicínou. Anglický ekonóm Christopher Snowdon tomuto fenoménu venoval nedávnu publikáciu. Dovolím si z nej niekoľko ukážok:
„Nadnárodné korporácie sú hlavnými hnacími silami globálnej epidémie neinfekčných chorôb“, napísali profesor verejného zdravia Rob Moodie a kolegovia v časopise Lancet v roku 2013. Úvodník o obezite v časopise The Lancet Public Health z roku 2018 končil zasa takto: „Je čas na vedomý útok na komerčné záujmy a radikálne prehodnotenie dominantných ekonomických a politických modelov, ktoré sa príliš málo zaujímajú o rovnosť alebo sociálnu spravodlivosť. “ Mnohí experti z oblasti verejného zdravia sú dokonca na jednej lodi z fanúšikmi hnutia „nerastu“ (degrowth). Napríklad West a Marteau z University College London v roku 2013 písali: „Väčšina, ak nie všetky, moderné ekonomiky sú postavené na nadmernej spotrebe, na úkor zdravia obyvateľstva a udržateľnosti života na planéte. Zníženie spotreby si vyžaduje prehodnotenie makroekonomiky s cieľom dosiahnuť prosperitu bez rastu, čo je odvážna, ale nevyhnutná iniciatíva na obmedzenie komerčných determinantov zdravia.“
Ozempic a spol sú nepríjemnou realitou pre túto časť aktivistov a akademikov, ktorá do ich tvrdení pichá vidly. Liečiť civilizačné ochorenia sa má predsa daňami, zákazmi, postrkovaním a reguláciami, nie medicínou! Tieto lieky vnímajú ako pohodlnú skratku pre hriešnikov, ako nástroj na zneužitie hlúpeho spotrebiteľa. Ako napísala britská výskumníčka verejného zdravia Anna Gilmore s kolegami: „spotrebitelia nemajú kapacitu (čas ani zdroje) na to, aby urobili „správne“ rozhodnutie, bez ohľadu na to, koľko vzdelávania sa im poskytne“.
Pritom ak dáte z rovnice preč ideológiu, zrazu sa z nepriateľov stanú kamaráti. Áno, na boj z obezitou je najlepšia zmena životného štýlu. Áno, niektorí budú chcieť užívať tieto lieky len preto, aby ukázali tehličky na Instagrame. Áno, časom získame lepšiu predstavu o ich vedľajších účinkoch. Ale nie je skvelé, že pri najväčšej súčasnej neinfekčnej epidémii môžeme siahnuť po novom silnom nástroji? A nie je to super, že vyrástol nový lukratívny priemyselný pod-sektor (s významnou európskou účasťou!), ktorý bude mať dosť peňazí na investície do vývoja ďalších a ďalších liekov, ktoré zase raz pomôžu posunúť hranice medicíny?
A nie je to skvelý výsledok kapitalizmu, že tieto lieky nie sú len pre 1 % najbohatších, ale môže si ich dovoliť aj suseda z paneláku, roky sa trápiaca „kilami navyše“?
