Britské zdravotníctvo – dá sa to s reformami prehnať?
Slovenské zdravotníctvo vykazuje od roku 2006 úžasnú odolnosť voči systémovým reformám. Za celú tú dobu prebehli len tri zmeny, ktoré sa neodvážim nazvať systémovými. Otvoril sa vstup novým liekom, najmä uvoľnením finančných oprát. Schválilo sa niekoľko dobrých, ale skôr drobných zmien vo vzdelávaní a kompetenciách zdravotníkov. Aktuálne prebieha optimalizácie siete nemocníc, ktorá sa ale postupne mení na prekomplikovaný uzol pravidiel s otáznou životnosťou za hranicu Plánu obnovy.
Zdravotníctvo Spojeného kráľovstva je trocha iný príbeh. Presnejšie anglické zdravotníctvo, keďže medzi zdravotnými systémami Anglicka, Škótska, Walesu a Severného Írska sú rozdiely a niekedy nie úplne malé.
Anglický National Health Service (NHS) prechádza významnými zmenami zhruba každých 10 rokov. Aktuálna labouristická vláda má rozbehnutú ďalšiu obrovskú zmenu celého systému. Problém je, že tieto reformy pripomínajú popleteného kráľa z Pyšnej princezny, ktorý „odvoláva, čo odvolal.“
Anglické vlády už v 70. rokoch pochopili, že vysoko centralizovaný systém organizácie zdravotníctva vedie k množstvu problémov. Spustila sa nekonečná reťaz zmien, kedy sa neustále menili kompetencie jednotlivých štruktúr. NHS je síce verejný systém jedného platcu, ale aj v takom systéme musí byť definované kto objednáva, kto dodáva, kto platí a na základe čoho. Angličania si postupne aj paralelne zažili Area Health Authorities (AHAs), Regional Health Authorities (RHAs), District Health Authorities (DHAs), Health Authorities (HAs), Primary Care Groups (PCGs), Primary Care Trusts (PCTs), Strategic Health Authorities (SHAs), Clinical Commissioning Groups (CCGs), NHS England (ako samostatnú inštitúciu) a Integrated Care Boards (ICBs).
Za niečo viac ako 40 rokov v systéme figurovalo 8 rôznych nákupcov. Veľmi podobne sa vyvíjala situácia na strane poskytovateľov, ktorí boli zgrupovaní do rôznych inštitucionálnych zhlukov. Tieto rošády sa diali v snahe zaviesť do skostnateného byrokratického systému nejakú vnútornú konkurenciu. Čiastočne sa to podarilo reformám v 90. rokoch a najmä novej vlne na prelome milénií. Prišlo k výraznému rozšíreniu slobody výberu, k zavedenie platieb za výsledky a otvoreniu dverí pre viac súkromných poskytovateľov v rámci NHS.
Výrazne sa zlepšili výsledky, najmä čakacie doby. No aj v tomto prípade prišlo k prekopaniu zmien miesto ich dotiahnutia. Dnešná vláda ruší NHS England, ktorý začal fungovať len v roku 2013 a vracia kompetencie na ministerstvo zdravotníctva. Celý systém tak opäť robí otočku o 90, ak nie rovno 180 stupňov.
NHS je príkladom toho, ako napriek reformám systém tápe, pretože nie je ukotvený v pevnej logike rozdelenia úloh. V prípade Slovenska bolo toto rozdelenie úloh stanovené podľa logiky manažovanej konkurencie – štát určuje pravidlá hry, na ihrisku súťažia rôzni hráči bez obmedzenia (poisťovne, poskytovatelia) a píska to nezávislý rozhodca, teda Úrad pre dohľad.
Táto logika úspešne funguje v Holandsku, na Slovensku však jej praktická realizácia pokryvkáva. U nás sú dôvodom práve chýbajúce reformy, respektíve ich dotiahnutie. Niektorí hráči na ihrisku (štát) si sami určujú pravidlá a rozhodca nepíska, pretože miesto zdravotníctva sa venuje finančným auditom.
