Ako sa zapísať do histórie
Kde začať? Minimálne finančné plánovanie, absencia ukazovateľov kvality a ich kontroly (všimol si niekto, že už 17 mesiacov nemáme predsedu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a vlastne ani nikomu nechýba?), starnutie zdravotníkov, chýbajúce špecializácie, neefektívne nemocnice a tak ďalej a do nekonečna.
O problémoch a potrebách zdravotníctva sa popísali stohy papiera. Nejdem sa im v tomto texte venovať. Problémy sa ministrovi prihlásia samé, o to pokoj. Od roku 2006 sa však diskusia o slovenskom zdravotníctve pohybuje v istom názorovom vákuu. Nebavíme sa o tom, aký systém vlastne chceme. Aké sily v ňom majú pracovať, kto má mať akú úlohu. Bavíme sa dookola len o potrebách – viac peňazí, lepšie dáta, viac inovácií. A samozrejme, viac „odborníkov“ – ako keby drvivá väčšina ministrov neboli lekári. Lenže každý odborník sa stáva v momente nástupu na vysokú funkciu v prvom rade politikom, či chce, alebo nechce.
Ľudia bohatnú a ich dopyt po lepšom zdraví sa zvyšuje rýchlejšie ako dopyt po iných statkoch. Inovácie rozširujú ponuku tovarov a služieb nielen v oblasti „tradičnej“ zdravotnej starostlivosti a liekov, ale vytvárajú sa celé nové pododvetvia (wearables, aplikácie, cvičebné a rehabilitačné systémy, finančné nástroje v podobe špecializovaných poistení a pod.). No a socializované zdravotné systémy sú „obecnými pastvinami“, ktoré motivujú ľudí k ekonomicky nadoptimálnej spotrebe.
Pandémia mala byť demonštráciou sily štátu a centrálneho riadenia zdravotníctva v kritických časoch. Miesto toho nastalo fiasko. Od prvotného zmätkovania s ochrannými prostriedkami a testovaním (pamätáte si zákaz komerčných PCR testov?), cez neporiadok v profilovaní nemocníc, ignoranciu ambulantnej liečby, tragikomické (ne)povoľovanie Ivermektínu či Sputnika až po totálne dátové a IT zmätky.
Nový minister si môže zvoliť pohodlný, 15 rokov prešliapavaný chodníček. Rozprávať o potrebe viac peňazí, zašomrať si na slabý vplyv štátu v slovenskom zdravotníctve (veď štát kontroluje len kompletnú legislatívu, mzdovú agendu, väčšinu lôžok, väčšinu poistencov, určuje množstvo zdrojov v systéme, pravidlá na vstup liekov…) či zisk (mám pre neho úžasnú správu, zisk sa úspešne darí zo systému vymazávať už aj u súkromníkov) a prisľúbiť odborné riadenie oprostené od politiky. Nastaví stratégie, založí expertné skupiny a posvätí akčné plány. Dá si jedno-dve „posledné“ oddlžovanie nemocníc, naleje niečo do štátnej poisťovne, aby prežila ďalších 12 mesiacov, tu a tam prihodí stovku či dve na odmenách zdravotníkom a prestrihne zopár pások na nemocničných pavilónoch zrekonštruovaných z Fondu obnovy. Teda, snáď to stihne, pretože priemerná doba funkčného prežitia ministra zdravotníctva za posledných 15 rokov je presne 22 mesiacov. A to milostivo nerátam dvoch zastupujúcich ministrov. O pár rokov bude aj on zabudnutý, ako drvivá väčšina jeho predchodcov.
Alebo si povie, že sa pokúsi zapísať do histórie. Že to spraví inak.
Že sa prestane na zdravotníctvo pozerať ako na uzavretý systém, v ktorom treba len rozdeliť peniaze a rozkazy. Miesto toho začne zdravotníctvo vnímať ako otvorený systém produkujúci tovary a služby podľa potrieb pacientov – zákazníkov. Systém, v ktorom dochádza k interakcii spotrebiteľov, poskytovateľov, sprostredkovateľov, kde existuje spotrebiteľské správanie a podnikateľské objavovanie. Priestor, kde môžu fungovať inovácie nielen medicínske, ale aj finančné a produktové. V ktorom má zmysel investovať a očakávať návratnosť, tak ako má zmysel podnikať vo výrobe áut alebo softwaru.
Nebudem tu a teraz vymenovávať, čo konkrétne to znamená. Na to bude ešte priestoru dosť – treba však najskôr chcieť. Bude to znamenať veľa škrípania zubov, politický odpor, otázky znepokojených voličov a nepríjemné titulky v novinách. Ale čokoľvek iné sa na zmenu bude iba hrať.
Zdravotnícke noviny, 15.4.2021