Programová vyhláška nás postrkuje k dôležitej diskusii
Pripomienkové konanie k oneskorenej programovej vyhláške sa skončilo. Hoci sa ministerstvo na nej vytrápilo, nespokojnosť poskytovateľov bude asi pretrvávať. Nárast minimálnych súm výdavkov na zdravotnú starostlivosť oproti očakávanej skutočnosti 2024 dosahuje 2,84%, čo je menej ako očakávaná inflácia na tento rok, aktuálne odhadnutá na 3,7%. Poisťovniam ostane ešte „vata“ zhruba 170 miliónov eur nad minimálny limit určený vyhláškou, o ktoré sa poskytovatelia môžu pobiť a vďaka ktorým je nárast rozpočtu verejného zdravotného poistenia o 5%.
Slonom v miestnosti sú úsporné opatrenia. Ak si odmyslíme automatické úspory vďaka nižšej DPH, ostáva vyše naplniť 340 miliónov úspor. Okrem večne nadstreľovaných úspor v liekoch a pomôckach (už januárové čísla poisťovní hovoria, že výdavky na lieky rastú, hoci podľa rozpočtu by mali klesať) majú nemocnice usporiť 124 miliónov efektívnejším hospodárením, napríklad aj vďaka dohodnutému auditu. Ja som síce veľkým fanúšikom auditu, no zároveň veľkým skeptikom. Pokiaľ ho nebude vykonávať nezávislá inštitúcia, šance na reálne výsledky považujem za minimálne.
Najviac ma však v doložke vplyvov k vyhláške zaujal úvod. Autori v ňom vyratúvajú percentuálne nárasty zdrojov v systéme medzi rokmi 2019 – 2024:
- od roku 2019 do roku 2024 sa zdroje na financovanie celej zdravotnej starostlivosti zvýšili z 4,91 mld. eur na 7,91 mld. eur (teda o 61%),
- financovanie ústavnej zdravotnej starostlivosti sa od roku 2019 do roku 2024 zvýšilo z 1,45 mld. eur na 2,78 mld. eur (teda o 92%),
- financovanie liekov a dietetických potravín sa od roku 2019 do roku 2024 zvýšilo z 1,09 mld. eur na 1,67 mld. eur (teda o 53%),
- financovanie špecializovanej ambulantnej starostlivosti sa od roku 2019 do roku 2024 zvýšilo z 997 mil. eur na 1,43 mld. eur (teda o 43%), a
- financovanie všeobecnej ambulantnej starostlivosti sa od roku 2019 do roku 2024 zvýšilo z 290 mil. eur na 469 mil. eur (teda o 62%).
Táto stať s ďalším textom príliš nesúvisí – autori akoby iniciatívne chceli podporiť širšiu diskusiu o zdrojoch v zdravotníctve. Súhlasím a pripájam sa.
Pre porovnanie, inflácia v období 2019 – 2024 dosiahla kumulatívne 35%, rast nominálneho HDP 39% a rast priemernej mzdy o 36%. Rast celkových príjmov vo verejnom rozpočte bol v rovnakom období 44% a rast výdavkov 65%. Z toho vyplýva, že verejné zdroje v zdravotníctve ako celku, aj vo všetkých pod-segmentoch pribúdajú oveľa rýchlejším tempom, než rastie naša ekonomika a rýchlejšie, ako rastú ceny. Pribúdajú zároveň rýchlejšie, ako rastú daňovo-odvodové príjmy štátu. Jediné, čo „drží tempo“, sú celkové verejné výdavky. Môžeme tak vysloviť hypotézu, že skutočným prediktorom výdavkov v zdravotníctve je celkový vývoj verejných výdavkov. Každému ministerstvu rovným dielom!
Ak by výdavky na zdravotníctvo rástli tempom rastu ekonomiky (alebo inflácie, alebo priemerných miezd, keďže kumulatívna zmena celej trojice bola veľmi podobná), bolo by minulý rok v zdravotníctve o 1,2 miliardy menej. Táto suma je niečo ako „politický bonus“ pre zdravotníctvo. Napriek tomu ako pacienti, tak poskytovatelia majú pocit prehlbujúcej sa mizérie v sektore.
Z toho mi vyplývajú dva body do debaty o zdrojoch. Prvým bodom je schopnosť efektívne naložiť s dodatočnými zdrojmi. V tejto otázke vyčnievajú najmä nemocnice, ktoré si vyslúžili s prehľadom najvyšší rast zdrojov. Ak by sme opäť použili porovnanie s HDP/infláciou/mzdami, majú o 800 miliónov eur viac oproti ekonomickej trajektórii krajiny. A pozor, v tejto sume ešte nie je Plán obnovy! Napriek tomu to príliš nepomohlo ani len v otázke prevádzkových výsledkov.
Druhým bodom je otázka ďalšieho rastu zdrojov. Samotnému faktu, že výdavky na zdravotníctvo rastú rýchlejšie ako ekonomika, neprikladám žiaden hodnotiaci úsudok. Ekonomika krajiny nie je strnulá, mení sa. Starnúce a bohatnúce obyvateľstvo bude dopytovať viac zdravotných služieb vo svojom spotrebnom koši. Je to v úplnom poriadku.
Kde sa však tieto ďalšie zdroje vezmú? Napísal som, že výdavky na zdravotníctvo rástli približne rovnakým tempom, ako verejné výdavky. Lenže samotné verejné výdavky rástli podstatne vyšším tempom, než si mohla naša ekonomika dovoliť. Jasným prejavom je katastrofálny deficit verejných financií.
Ďalšie „nadproporčné“ navýšenie verejných zdrojov v zdravotníctve bude v nasledujúcich rokoch možné len za predpokladu, že zdravotníctvo sa dostane na rebríčku politických priorít na vrchol a bude ušetrené konsolidácie na úkor iných položiek. Pravdepodobnejšia je však druhá možnosť – rast verejných zdrojov v zdravotníctve sa spomalí na tempo, ktoré bude bližšie k výberu daní a odvodov.
To by znamenalo, že v zdravotníctve sa bude vďaka dopytu pacientov otvárať stále väčší priestor na súkromné zdroje. Téma spoluúčasti, pripoistenia a komerčných úhradových schém tak bude stále významnejšia.