Čakáreň #4  – Čo zaznelo na podujatiach a čo by ešte mohlo

Jeseň postupne patrí trojici zdravotníckych konferencií pod záštitou Hospodárskych novín, Trendu a SME. Tu je reakcia na prvú z nich.  

Dostali lieky Čierneho Petra?

My sme konferencie predbehli našou komornou diskusiou v rámci série Ekonomické reči, so septembrovým  podtitulom Prečo životy zachraňujú zbierky a nie zdravotné poisťovne? Viacerí ste sa zúčastnili a vy, ktorí nie, nájdete záznam na YouTube, prípadne medzi podcastami.

S hostkami Katarínou Fedorovou z NIHO („útvar hodnoty za peniaze v liekoch“) a revíznou lekárkou Ivetou Schererovou z Union poisťovne sme sa rozprávali o výnimkách, práci revíznych lekárov, o hodnotení liekov a liekovej politike, ale aj o zdravotných voucheroch. Odporúčam vypočuť si aj diskusiu s divákmi v záverečnej tretine záznamu.

Katarína k rovnakej téme vystupovala aj o týždeň neskôr v paneli na HN konferencii. Argumentačný súboj sa tu viedol v tradičnej línii. NIHO sa odvoláva na nevyhnutnosť dodržiavať v právnom štáte dohodnuté pravidlá a postupy v zaraďovaní liekov do úhrad. Oponenti z radov farmaceutických spoločností a časti lekárov kontrujú poukazovaním na vnímanú nedokonalosť a zdĺhavosť procesu kategorizácie, či nedostatok komunikácie.

Tému budeme v najbližších týždňoch ďalej rozvíjať v podcastoch. Tu v newslettri sa ale chcem zamyslieť nad trocha paradoxným postavením liekov. Je to jediná časť verejného zdravotníctva, ktorá má (aspoň na papieri) jasne popísané pravidlá merania hodnoty za peniaze. Áno, vďaka Revízii výdavkov sa raz za čas zanalyzuje celé zdravotníctvo, no z hľadiska praktických dopadov je to neporovnateľné. Lieky tak majú v ruke akéhosi Čierneho Petra. Existujú medzinárodné metodiky merania, existujú inštitúcie a existuje jasný proces ich nákladového gatekeepingu. Aj to bude dôvod, prečo náklady na lieky rastú pomalšie, ako náklady celého verejného zdravotníctva.

To samozrejme nie je zle, práve naopak. Ale keby sa tak prísne ako pri liekoch posudzovala hodnota za peniaze aj v iných sférach, možno by na tom bolo zdravotníctvo bolo zasa o kus lepšie. Napríklad na výstavbu nových nemocníc má ísť cez 3,2 miliardy eur. Ako dôsledne bola meraná hodnota za peniaze pri ich projektoch? Porovnajte si to so sumou 95 miliónov eur, ktoré sú v roku 2026 rozpočtované na kategorizáciu nových liekov.

Platový automat – kde je problém

Medzi témami panelov nemohol chýbať ani platový automat, tradične obhajovaný zástupcom LOZ. Jeho obhajoba bola postavená na tvrdení, že automat zodvihol mzdy a stabilizoval počty lekárov.

Klasický problém korelácie a kauzality. Naozaj toto dokázal platový automat, alebo to skôr bol výsledok ekonomického rastu Slovenska v období 2012 – 2019, ktorý viedol k vyšším daňovo-odvodovým príjmom a všeobecnému rastu miezd? Inak napísané, nerástli by mzdy zdravotníkov aj bez automatu? Tak, ako rástli v krajinách, kde žiadne platový automat nie je? To je mimochodom, zvyšok Európy. Vo väčšine krajín síce existuje kolektívne vyjednávanie o mzdách zdravotníkov, to sa ale pravidelne opakuje a zvýšenie miezd musia tamojší zástupcovia zamestnancov opakovane vyjednať. A jednania reflektujú napríklad aj aktuálnu ekonomickú situáciu v krajine, či mieru mzdového dobiehania susedov. 

Problém platového automatu nie je v časti „plat“, ale v časti „automat“. Sme vo svete, kde regionálne české nemocnice bežne ponúkajú lekárom náborové príspevky v desiatkach tisíc eur. Chytajú sa aj niektoré slovenské.

Mzdy by rástli aj bez automatu. Ale manažment nemocníc by mal voľnejšie ruky vo formovaní stratégie odmeňovania. Nedostatok lekárov v slovenských nemocniciach už zďaleka nie je taká horúca téma, ako sa ju ešte snažia naši odborári prezentovať. Je to skôr nedostatok konkrétnych odborností v konkrétnych regiónoch/nemocniciach. A ten sa nezlepší plošným riešením automatu.

Čo je to neziskovka

Prišlo aj na nekonečnú kauzu záchrankového tendra. Záchranky boli a sú jednou z mála podoblastí zdravotníctva, kde Slovensko znesie porovnanie s najvyspelejšími krajinami – moderné vozidlá, solídne dojazdové časy. Z neschopnosti vlády pripraviť a spraviť tender najskôr vyšiel typický záver: systéme rozbiť, záchranky zoštátniť. Uplynulo vyše roka a nič sa neudialo, okrem nových nápadov. Ten najnovší znie – záchranky môžu súťažiť, ale len ako neziskové subjekty.

Tento fenomén si nazývam fetiš neziskovosti: ak nezoštátnim, tak aspoň zakážem zisk. Takéto myslenie je vždy jasným signálom, že jeho nositeľ netuší nič o tom, čo je zisk.

„Nezisková organizácia“ je len právna kategória. Z ekonomického pohľadu aj neziskovky míňajú zdroje a vytvárajú hodnotu. Ak je hodnota vyššia ako minuté zdroje, tvoria ekonomický zisk. V opačnom prípade tvoria stratu. Rozdiel je primárne v účtovnom pomenovaní a daňovej klasifikácii.

Nič proti neziskovkám, veď aj INESS ňou je. Môže záchranka fungovať ako neziskovka? Môže a veľa takých existuje aj v zahraničí. Nezisková organizácia napĺňa účel, na ktorý bola založená. Môže to byť aj poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Rozdiel oproti obchodnej spoločnosti je v jasnosti napĺňania tohto cieľa. Klasické účtovanie o zisku a stratách je z tohto pohľadu síce nie nevyhnutným, ale silným manažérskym nástrojom. Umožňuje motivácie jasne účtovne ukotviť. Považujem preto vymedzenie výberu súťažiacich na neziskovky za nezmyselné obmedzenie konkurencie, ktoré zároveň zo systému odstraňuje jeden zo silných manažérskych nástrojov.

Stále sami seba klameme, že poskytovanie služieb v zdravotníctve je nejaká mysteriózna činnosť, ktorá sa vymyká zákonitostiam zvyšku ekonomiky. Tak, ako nedáva zmysel prikázať, aby všetky automobilky, železiarne alebo predajne potravín povinne fungovali ako neziskové organizácie, nedáva to zmysel ani pri poskytovaní záchrannej služby.

Sú poistenci štátu nesvojprávni?

Bolo jasné, že spojenie Dôvery a Unionu prebudí už pomaly utíchnuté vody úvah o zmene systému zdravotných poisťovní. Aktuálne prebehol médiami návrh KDH o tom, aby boli štátni poistenci automaticky poistencami štátnej VšZP. Pre Ozdravme som k tomu napísal komentár:

„V jednom pohľade zdravotníctvo slúži štátu. Pacienti v ňom nie sú klienti, sú stránky. Nemajú výber, sú pridelení. Pacient je objekt systému. Poskytovatelia majú bližšie k úradom, ako k podnikateľom. Vládnu tabuľky, jasná hierarchia moci a prísny formalizmus. Niečo ako policajný zbor, ktorý ako prirovnanie dokonca použila aj KDH v tlačovke.

V druhom pohľade je zdravotníctvo výrobný ekonomický sektor s podnikateľmi, investormi, klientami, súťažou. Štát v ňom hovorí čo chce, ale nehovorí, ako to chce. Len kontroluje, či to dosiahol. Do rozhodovania vstupujú aj autonómni pacienti. Pacient je subjekt systému.“

Ak vás tento newsletter zaujal, rozšírte ho prosím medzi kolegami a známymi.

Máte vo svojom okolí študentov strednej alebo vysokej školy? Odporučte im náš Ekonomický Base Camp – vzdelávacie podujatie venované ekonómii. Štyri dni plné prednášok, diskusií a workshopov!