Fungovanie zdravotníctva

Bez zisku nie je konkurencia

Nič nie je v politickej diskusii o zdravotníctve istejšie, ako pravidelné opakovanie témy o jednej poisťovni a o zákaze, pardon, obmedzení zisku zdravotných poisťovní.

Tieto témy fungujú ako žolík. Dajú sa vytiahnuť kedykoľvek a volič je spokojný, že sa niečo v zdravotníctve deje. Veď milióny eur by sa dali použiť na záchranu malých detí, súkromné poisťovne sú aj tak nechutné inštitúcie žijúce z krvi a sĺz a všetci, čo si dovolia napísať niečo proti ich obmedzeniam, sú nimi skorumpovaní až do špiku kostí. Jednoduché ako facka.

Ak ste dočítali až sem, existuje šanca, že ste ešte pripravení počúvať argumenty. Výborne, skúsim vám ich tu predstaviť.

Démon zisk

V prípade automobiliek, pekárov či IT firiem väčšina ľudí nepochybuje, že zisk je dobrá vec, pretože jediným druhým stavom je strata. V prípade nemocníc, laboratórií, lekární či ambulancií sa už čelo zvraští, ale zisk je ešte stále akceptovaný. Problémom sa stáva v prípade zdravotných poisťovní. Prakticky jediný argument, ktorý zaznieva, je pôvod tržieb zdravotných poisťovní – odvody. Keďže veľkosť nároku nijako nesúvisí so zaplatenou sumou, odvody, označované ako zdravotné poistenie, sú v skutočnosti dane. A je vraj nemorálne robiť zisk na takýchto tržbách.
Morálne posúdenie nechám na čitateľovi, ale pre ekonóma je možnosť zisku motiváciou k efektívnosti. Je semaforom, ktorý ukazuje, či sa subjekt hýbe smerom k vytváraniu vyššej pridanej hodnoty, alebo nižšej. Zisk je viditeľný (a verejnosť dráždi), ale potenciálne náklady neefektívnosti, ktorým sa predišlo, vidieť nie sú.

A hoci predkladatelia tvrdia, že zdravotné poisťovne podstupujú vďaka svojmu biznis modelu „nízke riziko“, život nás už stihol naučiť iné. Príbeh štátnej VšZP, ktorú pre obrovské straty už dva krát museli zachraňovať daňovníci, ukazuje, že to isté sa dá robiť rôzne. No v pandemickom roku 2020 aj obe súkromné poisťovne zaznamenali nemalé straty. Riziko tu zjavne je a nie malé, akurát v prípade súkromníkov si ho minulý rok zlízli vlastníci a nie daňovníci.

Návrh zisk formálne nezakazuje, ale obmedzenie na 0,2% z vybratého poistného je de facto zákaz zisku. Pre Union to znamená maximálne milión ročne a pre Dôveru zhruba tri. Z toho vypláva taká mizerná návratnosť kapitálu, že z dlhodobého hľadiska sa takýto biznis rozvíjať neoplatí. Pre ilustráciu, Union by potreboval 4 roky, aby ziskami umoril stratu z roku 2020 a dostal sa na nulu a Dôvera rovno 9 rokov.

Môžete namietať, že v zdravotnom poistení máme len takú atrapu trhu. Nesúhlasím s vami úplne, za poslednú dekádu sa pozitívne prejavili niektoré nástroje konkurencie. Ale pripravovaný zákon chce údajne podporovať konkurenciu a chce to dokázať pomocou komerčného pripoistenia. To je však ilúzia, zákon môže naopak konkurenciu v zdravotnom poistení časom úplne zlikvidovať. Vytvára totiž motivácie postavené na hlavu. Poisťovňa, ktorá sa dostane na hranicu maximálneho zisku, okamžite stratí motiváciu ďalej zvyšovať efektívnosť a naopak, bude hľadať spôsoby, ako nadmerný zisk „roztopiť“ niekde v nákladoch. Napríklad na masérov a tety. A keďže zisk bude v realite limitovaný počtom poistencov, jedinou zmysluplnou obchodnou stratégiou bude maximalizovať nábor poistencov a minimalizovať iné činnosti (napríklad efektívnejšie zazmluvňovanie poskytovateľov). Paradoxne by zákon znamenal, že najvyšší zisk má dovolené vytvoriť poisťovňa, ktorá dosiaľ na tom bola finančne najhoršie.

Čo pomôže konkurencii

Odkaz „zarábajte na komerčnom pripoistení“ znie rozumne. Má však jeden problém – existencii zdravotného pripoistenia ani doteraz nič legislatívne nebránilo. Prečo teda nevzniklo? Pretože nemá kde.
Dnes existujú len dve oblasti, ktoré sú v šedej zóne medzi verejne hradeným zdravotníctvom a komerčnými službami – stomatológia a dioptrické chyby zraku. Hoci formálne sú súčasťou poistenia, bez peňaženky k zubárovi dnes nikto nejde. Tieto služby však spadajú do sféry bežnej spotreby, kde drvivá väčšina ľudí nepociťuje potrebu kryť si takúto spotrebu poistením. A pre poistenie nedáva zmysel kryť udalosti bežnej spotreby.

Väčší priestor je v konkurencii pomocou „služieb manažmentu“ – objednávanie a iná komunikácia medzi poskytovateľom a pacientom. Tu však chýba zákonný priestor, legálne sa takéto aktivity pohybujú na hrane, ak nie rovno za ňou.

Tretia možnosť je konkurencia v „hlavných“ balíkoch. Predstavte si, že by ste ako poistenec mali možnosť vybrať si napríklad rôznu výšku spoluúčasti (výmenou za nižšie poistné), alebo rôzne pestrú sieť poskytovateľov. Takéto produkty dnes nie sú možné, pretože neexistuje žiaden „základný balík“. A sme nazad pri slávnej debate o nároku pacienta. Pri nej sa mnohí mylne domnievajú, že sa jedná hlavne o debatu o spôsoboch liečby v štýle „slepák s veľkou jazvou zdarma, s laparoskopiou za príplatok!“. Tak to ale nie je, liečba má prebiehať podľa aktuálnych medicínskych štandardov. Nárok je však nutné zadefinovať z pohľadu časovej dostupnosti, geografickej dostupnosti, nemedicínskych služieb a z pohľadu finančnej spoluúčasti.
V ideálnom svete štát (stelesnený do nezávislého Úradu pre dohľad) dozerá, či poisťovne dávajú poistencom to, čo hovorí zákon a prípadne či sa poisťovňa nechystá o tri dni skrachovať. Všetko ostatné by malo byť výsledkom ich súboja o zákazníka. Predstava, že obmedzenie zisku povedie k vytvoreniu pripoistení v súčasnom systéme a k väčšej konkurencii je iluzórna. Stane sa presný opak, konkurencia poklesne.

SME, 28.7.2021