Poplatky v zdravotníctve potrebujú kontext
Dvadsať rokov po „zajacovkách“ sa opatrne rozbehla verejná diskusia o poplatkoch v zdravotníctve.
Nielen diskusia. Na ministerstve zdravotníctva dokonca prebieha mapovanie tých existujúcich a možno – ak politika dovolí – sa dočkáme nejakého konkrétneho legislatívneho návrhu ohľadom redefinície poplatkov v zdravotníctve.
Paralelná diskusia prebieha aj v Českej republike, kde si oficiálne poplatky vyskúšali v rokoch 2008 – 2015. Podobné Slovensku je aj aktuálne prostredie. Najmä v ambulantnej sfére sú tam bežné „šedé“ poplatky za registráciu, administráciu, či objednanie. Národní ekonomická rada vlády navrhuje niektoré poplatky plne legalizovať a český minister zdravotníctva je za. Niektorí českí lekári žiadajú zvýšenie poplatkov na urgente na zhruba 12 eur, teda trojnásobok dnešného poplatku. Lenže podobne ako u nás o tom rozprávajú už nejaký ten rok, ale pravidlá nemenia.
Poplatky brzdí nielen obava z reakcie voličov, ale aj názory niektorých expertov. Pred pár týždňami sa pomerne negatívneo poplatkoch (a okrajovo aj o pripoistení) vyslovil šéf Institutu pro zdravotní ekonomii, politiku a inovace Jakub Hlávka. Myšlienku legálneho ukotvenia poplatkov priamo nezavrhol, no tvrdí, že „Spoluúčasť nás nezachráni od neefektivity a záťaže chronických ochorení“. Pokračuje v polemike, či zníženie návštev ambulancií potvrdené zavedením poplatkov v minulosti bol žiadúci efekt a či možnosť objednať sa za peniaze nepovedie k predbiehaniu.
Sú to samozrejme obavy, nad ktorými sa zamyslieť treba – ale zamyslieť v kontexte. Neporovnávajme navrhovanú zmenu s idylickým scenárom všeobecnej dostupnosti a efektívnosti. V takom scenári by poplatky naozaj nedávali zmysel. Porovnávajme ho však s dnešnou a budúcou realitou.
Dnešná realita je taká, že poplatky existujú, aj keď v šedej zóne. Áno, štát sa môže pokúsiť ich potlačiť zákazmi, kontrolami a pokutami. No budúca realita môže byť taká, že v čase rastúceho dopytu a stagnujúcej – čo dokonca klesajúcej – ponuky najmä ambulantných služieb sa tým dosiahne pravý opak. Čoraz viac poskytovateľov sa začne oddeľovať z verejného systému a bude budovať paralelný, plne komerčný systém.
Aj to je možnosť. Nárast privátnej sféry je badateľný aj na západe, obzvlášť v silne socializovaných systémoch ako je britská NHS, či kanadsky Medicare. No ak myšlienkovo ostávame v rámci zdravotníctva dostupného všetkým, nebolo by lepšie hľadať symbiózu a ponúknuť poskytovateľom možnosť oficiálneho a plne legálneho príjmu mimo platby od poisťovní?
Nepodceňoval by som ani efekt poplatkov na efektivitu. Ambulancie môžu v najbližších rokoch sotva očakávať masívne navýšenie verejných zdrojov. Nový katalóg výkonov bude mať podobný efekt ako DRG pri nemocniciach: zdroje nanovo prerozdelí, ale nové zázračne nevyčaruje. Spoluúčasť pacienta či už priamo, alebo cez pripoistenie, je jediný realistický zdroj dodatočných príjmov, ktorý môže v najbližších rokoch finančnú situáciu ambulancií hmatateľne posilniť. To sa následne môže prejaviť schopnosťou napríklad zaplatiť administratívnu silu do ambulancie a tým zvýšiť tú bájnu efektivitu v podobe viac obslúžených pacientov.
Pri poplatkoch sa často používa varovanie pred „amerikanizáciou“ zdravotníctva. Ale to je slamený panák. Poplatky za návštevu lekára, laboratórne vyšetrenia či pobyt v nemocnici vyberajú aj mnohé západoeurópske štáty, od Francúzska po Fínsko.
Ani ja si nemyslím, že otvorenejší prístup k poplatkom v zdravotníctve je prelomová reforma, po ktorej uvedení nás čaká roh pacientskej hojnosti. Je to len jeden dielik rozsiahlej skladačky. Diskusia o poplatkoch zároveň ani neznamená, že sa nemáme baviť o iných dôležitých témach. Je to však aj istý politický signál odvahy pustiť sa do systémových zmien, ktoré so sebou nesú aj bolesť.