Šachy s poistencami štátu pokračujú
Čerstvo schválený rozpočet verejných financií obsahuje viacero prehliadaných zaujímavostí. Jednou z nich je zmena spôsobu platenia odvodov za poistencov štátu a vytvorenie „rezervy“ v zdravotníctve. Na pohľad len technické opatrenie, v skutočnosti však významná filozofická zmena.
Zdravotné poisťovne majú dva druhy príjmov. Zhruba tri štvrtiny tvoria zdravotné odvody ekonomicky aktívnych, platené percentom zo mzdy, či z príjmov SZČO. Zvyšok je platba štátu za ekonomicky neaktívnych – dôchodcov, deti, nezamestnaných.
Výpočet platby sa poistencov štáty sa za posledných 20 rokov zmenil už štyri krát. V roku 2004 z pevnej sumy na percento priemernej mzdy, v roku 2020 naspäť na pevnú sumu, v roku 2024 naspäť na percento a v roku 2026 pôjde naspäť na pevnú sumu.
Suma verzus percento
Pekná reprezentácia nekoncepčnosti v zdravotníctve, čo poviete? Jedna skupina fandí pevnej sume. Veria, že ak vypočítajú celkovú ročnú finančnú potrebu zdravotníctva na sumu A a zároveň vedia, že na odvodoch sa vyberie X, tak im stačí dopočítať pevnú sumu platby za poistencov štátu Y, aby im z X+Y vyšla požadovaná cieľová suma A. Platba za poistencov štátu nastavená na pevné percento priemernej mzdy im to kazí, pretože hodnotu Y nemajú pod kontrolou. Rast výdavkov v zdravotníctve sa potom neriadi centrálnym plánom, ale odvíja od rýchlosti rastu miezd v ekonomike.
Druhá skupina naopak fandí stanoveniu pevného percenta z priemernej mzdy. Veria, že to zvýši predvídateľnosť toku financií v zdravotníctve, pretože to zoberie politikom z ruky možnosť so sumou Y manipulovať. Ja som fanúšik pevného percenta, ale mám na to ešte jeden dôvod. Systém pevného percenta pomáha udržiavať aspoň zdanie filozofie poistného produktu. V takom systéme je každý dôchodca či mamička jednotlivcom, ktorý so sebou nesie platbu poistného. Je to pre mňa udržiavanie symbolickej nádeje, že sa raz možno posunieme k systému nominálneho poistného a konkurujúcich si poistných produktov, ako to je v Holandsku. Naopak, systém pevnej sumy robí z troch miliónov poistencov štátu bezmennú masu.
Aktuálna zmena ale nemá za sebou žiadne hlboké filozofické ospravedlnenie. Udiala sa z jediného cynického dôvodu. Vláda zvýšila sadzbu zdravotných odvodov pre pracujúcich z 15% na 16% (11%+5%). Peniaze však potrebovala nie pre zdravotníctvo, ale pre štátny rozpočet. Ak by ponechala systém pevného percenta, mala by problém tieto dodatočné odvody dostať zo zdravotníctva von. Suma X by sa zvýšila o 1/15, ale sumu Y by nemohli znížiť (a zníženie presunúť do rozpočtu), pretože bola daná zákonom.
Signalizačná rezerva
Zmenou je aj vytvorenie akejsi rozpočtovej „rezervy“ vo výške 550 miliónov eur. Pomenovanie je to dosť zavádzajúce. Nejedná sa totiž o rezervu na výdavky v zdravotníctve, v ktorých sa notoricky tvoria počas roka diery nútiace štát k akútnemu k dofinancovaniu. Je to rezerva na strane príjmov, ktorá má podobu povinných hotovostných zostatkov na účtoch poisťovní. Výpadky na strane príjmov sú pritom menej časté, keďže rast nominálnej mzdy (od ktorej závisia príjmy zdravotného systému) sa darí predikovať pomerne dobre a úspešnosť výberu odvodov je na rozdiel od daní vysoká, blíži sa hodnote 100%.
V skutočnosti táto rezerva dáva poisťovniam vyjednávaciu páka, ak by poskytovatelia pri vyjednávaniach dostali chuť „zjesť“ časť ich hotovostných rezerv. Nebudú to žiadne nové peniaze v systéme, aj tento rok by mali mať poisťovne na konci roka hotovostnú rezervu okolo 500 miliónov, akurát nemala svoj odsek v zákone. Vyše pol miliardy eur sa zdá veľa, ale v skutočnosti to predstavuje náklady na prevádzku zdravotného systému ani nie na 3 týždne. Ako taký nástroj to nie je zlé, ale opäť sa jedná len o naháňanie symptómov.
Avšak logika celej rozpočtovej zmeny je nešťastná. Zdravotné odvody nemali byť zneužité na skryté zdanenie pracujúcich a sanáciu rozpočtu. Na to slúži daň z príjmov či DPH a samozrejme hlavne šetrenie na úrovni štátu, ale to by bolo na iný komentár.
Rezerva tvorená na úrovni poisťovní je žiadúca, ale nemala by vychádzať z centrálneho nariadenia, ale z ocenenia odhadovaných budúcich plnení. Tie by bolo možné spraviť vtedy, ak by boli jasné nároky v systéme. Zvýšenie zdrojov v systéme je žiadúce, ale nie cez vyššie odvody pracujúcich a nie ťahané nákladmi. Dodatočné zdroje by mali prichádzať za poistencov štátu, z pripoistenia a zo spoluúčasti pacienta. A mali by byť ťahané produkciou systému, to znamená poistenec by si za ne mal niečo kupovať. Mimochodom, Slovenskí pracujúci budú mať po Nemecku druhé najvyššie zdravotné odvody v EÚ.
Zaujímavé bude sledovať, čo sa stane o rok. Vtedy totiž vyprší prvé zvýšenie odvodov (zo 14% na 15%) z minulého roka. Na rozdiel od tohto druhého malo totiž v zákone stanovenú „dobu trvanlivosti“. Obávam sa však, že tých cca 500 miliónov sa už žiadna vláda len tak dobrovoľne nevzdá a z dočasného zvýšenia bude zvýšenie trvalé.
Dovolím si ešte jeden postreh. Zamysleli ste sa nad tým, prečo za zvýšil zdravotný a nie sociálny, keď Sociálna poisťovňa potrebuje dotáciu zo štátneho rozpočtu viac ako 1 miliardu Eur? Nemôžem sa zbaviť pocitu, že k voľbe zdravotného poistenia došlo kvôli tomu, že ho predsa vyberajú aj tie „zlé“ súkromné poisťovne, a zvýšenie sociálnych odvodov by bolo zviditeľnením fiškálnych nákladov 13. dôchodku.
