Áno, toto je konkurencia
V posledných dňoch na mňa začali vyskakovať polemiky o odzmluvnení niektorých očných kliník štátnou Všeobecnou zdravotnou poisťovňou.
Autori týchto textov, vycvičení realitou slovenského zdravotníctva, hľadajú v rozhodnutí VšZP nejaké zákulisné ťahy. Pre mňa je to však pekná ukážka systémovej funkcie nášho zdravotníctva – konkurencie.
Opakujem sa v každom druhom komentári, ale musím: slovenský systém verejného zdravotníctva je legislatívne postavený na modeli manažovanej konkurencie. V ňom sa slobodne dohadujú poisťovne s poskytovateľmi tak, aby nákupmi naplnili aspoň zákonom definované potreby svojich klientov a zároveň dosiahli čo najlepšie finančné výsledky.
Čokoľvek nakúpené nad úroveň zákonom požadovaného minima je na jednej strane bonusom pre klientov, na strane druhej dodatočnou finančnou záťažou poisťovne. Odzmluvniť niektorých poskytovateľov je legitímny krok, ak sa tým neohrozí zákonný nárok klientov na zdravotnú starostlivosť. VšZP ušetrí finančné zdroje, zaplatí ale spokojnosťou svojich klientov. Dobrý manažér musí neustále hľadať rovnováhu medzi týmito dvoma protichodnými silami.
Nanešťastie, stále sa bavíme o konkurencii, ktorá ťahá jednu nohu za sebou. Skutočnou konkurenciou by bolo, ak by poisťovne mohli klientom ponúkať viaceré produkty. Základný balík za povinný odvod, rozšírený balík za príplatok. Tak, ako je to bežné v Holandsku.
V tomto bode by som mohol skončiť, ale neskončím. Bystrejší čitatelia určite vidia slona v miestnosti. Je ním formulka „zákonom definované potreby“. Áno, nárok pacienta je stále napriek čiastkovým pokrokom našou legislatívou stále uchopený prinajlepšom vágne – hoci zhodou okolností práve pri šedom zákale existuje centrálna čakacia listina už od roku 2009 a od 1.1.2025 je stanovený aj maximálny limit 120 dní. V tomto prípade je teda nárok stanovený pomerne dobre, to však samozrejme neplatí na všetky situácie. Chýbajúca definícia nároku pacienta však nie je zlyhaním konkurencie, ale regulátora.